Občianske združenie AVOS pri ŠpMNDaG

Môj syn je absolventom ŠPMNDaG, sama som v škole pracovala. Dovolím si povedať, že prostredie ako aj fungovanie poznám zo všetkých strán: zo strany žiaka – môjho syna, zo strany pedagóga ale aj rodiča. Vždy som bola a stále som zástancom školy akou ŠPMNDaG je od jej úplných začiatkov. Som členom OZ AVOS. Aj preto som v kontakte so školou už vyše 16 rokov. Práve z vyššie uvedených skutočností, ako aj mnohým rozhovorom s rodičmi žiakov, ktorí sú úspešní absolventi ŠPMNDaG, si dovolím reagovať, resp. uviesť stanovisko k situácii, ktorá sa už dlhšiu dobu v škole deje.

Môj syn bol v roku 1997, teda v úplných začiatkoch fungovania školy, prijatý po úspešnom absolvovaní prijímacích skúšok do 1.ročníka. Krátko po rozhodnutí o prijatí prišla správa – oznámenie z vedenia školy, že sa 1.ročník neotvára, nakoľko „kompetentní“ rozhodli o zrušení školy. Bolo to obdobie, kedy boli v škole desiatky žiakov, nie stovky, ako je to teraz. Možno aj preto sme my,rodičia, „držali spolu“, hájili záujmy našich detí a bojovali za záchranu existencie školy. Osobne sme sa s manželom zapojili tak do „kolektívneho boja“ ako aj individuálneho – písaním žiadostí a osobnoým rokovaním tak na kompetentných úradoch, ako aj na Ministerstve školstva. Aj vďaka boju nás VTEDAJŠÍCH RODIČOV bola existencia školy zachránená a mohla ďalej pokračovať vo svojom výchovno-vzdelávacom procese.

Celé toto obdobie „začiatkov“ nebolo jednoduché: projekt bol vypracovaný, bežal, no skúsenosti sa ešte len zbierali. Tým, že bola škola svojim programom – náplňou jedinečná, v praxi neodskúšaná, navyše mala množstvo neprajníkov, bola takmer nevyhnutná pomoc nás – RODIČOV pri jej fungovaní. Pedagógovia vypracovávali „za pochodu“ učebnice, pracovné listy a pod. Škola nemala vlastné priestory – mala „požičané“ triedy v ZŠ Turnianska. Neskôr sa podarilo získať budovu na Teplickej, o pár rokov na Skalickej. To tiež nebolo jednoduché a nešlo to bez boja – aj nás, rodičov. Už sa ani nepamätám na všetky tie petície, ktoré sme spisovali.

Po získaní budovy nastal ďalší problém – nevyhovujúce priestory bolo treba upraviť, nakoľko kvalita výchovno-vzdelávacieho procesu sa odvíja AJ od kvality podmienok, v ktorých proces prebieha – vrátane technického vybavenia. Vzhľadom na skutočnosť, že škola je šátna, nebolo jednoduché zrekonštruovať priestory. Všetko sa však podarilo aj vďaka nám, RODIČOM, ktorým záležalo na tom, aby prostredie, v ktorom trávia naše deti niekoľko hodín bolo kvalitné a vyhovujúce. KAŽDÝ priložil ruku k dielu – kto mohol, prispel finančne, ten, kto si to nemohol dovoliť, pomohol na množstve brigád, ktoré sme organizovali – maľovanie okien, tried, celková rekonštrukcia toaliet (osekanie starého obkladu...), vyčistenie priestorov, úprava okolia a dvora atď. Veľmi rada spomínam na toto obdobie – boli sme jedna veľká rodina, ktorá držala spolu a pomáhala si.

V tom období sme sa my, rodičia rozhodli založiť OZ AVOS, ktorého cieľ bol od začiatku jasný: v maximálnej možnej miere podporovať a pomáhať intelektovo-nadaným deťom skvalitnením výchovno-vzdelávacieho procesu. Bolo nám jasné, že kvalitný výchovno-vzdelávací proces môže prebiehať LEN v kvalitnom prostredí, s kvalitnými pomôckami a vybavením, a kvalitnými pedagógmi. Vždy sme si uvedomovali, že škola a samotný proces v nej prebiehajúci, je živý organizmus, ktorý potrebuje pre svoje optimálne fungovanie flexibilitu, aktuálnosť, kreativitu.

Sama som pedagóg, pracovala som v škole, vyberala príspevky od rodičov do rôznych fondov. Zároveň som aj predsedkyňou OZ a členkou Rady školy na ZŠ, ktorú navštevuje môj mladší syn. Po tom čo som sa dozvedela , čo sa deje v ŠPMND, ako je OZ AVOS napádané istým OZ, zostala som zaskočená, znechutená, pohoršená. Preštudovala som si všetky dokumenty a informácie zverejnené na web-stránke spomínaného OZ a zostala som priam ochromená. Prvotná myšlienka v rozhorčení bola: ľahko sa im vyskakuje, keď prišli k hotovému, keď ten najtvrdší boj za nich už iní dávno vybojovali.

Zopakujem už vyššie spomenutú myšlienku: škola je živý organizmus, život v nej „beží“ nie zo dňa na deň, ani z hodiny na hodinu... Život a teda výchovno-vzdelávací proces v škole sa odohráva minútu po minúte. Preto je nevyhnutné, aby sa na potreby skvalitnenia výchovno-vzdelávacieho procesu reagovalo okamžite, transparentne no BEZ nadmernej byrokracie. A to v prípade „diktátu“ samozvaného OZ o fungovaní preplácania použitých prostriedkov nie je možné. Navyše absolútne nechápem, ako si môže „osoba z vonku“, ktorá sa nepodieľa aktívne na samotnom výchovno-vzdelávacom procese osobovať „jediné právo“ rozhodovať o nakladaní s prostriedkami všetkých rodičov, na základe čoho chce rozhodovať čo je a nie je potrebné a dôležité? Naozaj by ma zaujímalo, či bol rodičom, ktorí poukázali príspevok tomuto OZ, DETAILNE vysvetlený proces samotného rozdelenia príspevku, resp.schvaľovanie účelu použitia. Z materiálov, ktoré som si prečítala na web-stránke OZ úplne jasne „kričí“, že ide o mocenský boj úzkej skupiny ľudí. Zarážajú ma mnohé narážky uvedené v dokumentoch, neustále poukazovanie na netransparentnosť financovania cez AVOS, narážky na akýsi „železný zvyk“...

Navyše sa nedokážem ubrániť dojmu, že niektoré pojmy súvisiace s výchovno-vzdelávacím procesom vedenie tohto združenia „na tzv.pomoc škole“ vníma mierne povedané skreslene. Postoje členov tohto združenia uverejnené aj vo videu na webw, si dovolím označiť ako nekompetentné. Ako možno inak nazvať tvrdenie, že kvalita resp.nekvalita prostredia, v ktorom sa uskutočňuje výchovno-vzdelávací proces(tzv.kategória trieda, škola, prevádzka), NEMÁ PRIAMY VPLYV na samotný vých.-vzdel.proces?! Naozaj niekto verí tomu, že možno hovoriť o kvalitnom vyučovacom procese, ktorý síce prebieha s najmodernejšími pomôckami a učebnicami, avšak v nevyhovujúcom prostredí? Naozaj sa deti plne sústedia v ošarpaných triedach, kde „padá strop na hlavu“ a stenu „vymaľovali“ fľaky plesne? Môže sa dieťa uvoľnene a sústredene venovať novým informáciám po traume zažitej na nefunkčnej a nehygienickej toalete?

Opäť sa vrátim k jednej už vyššie spomenutej myšlienke: ľahko sa im vyskakuje, keď ten najväčší boj za nich už ktosi dávno vybojoval. Dovolím si na záver malú rečnícku otázku: Naozaj tu nejde o vybavovanie si účtov s vedením školy? Naozaj stojí na prvom mieste záujem dieťaťa a školy, ktorú navštevuje? My, ktorí sme videli, ako škola mení svoju tvár, všetko sa v nej vylepšuje a má aj výborné výsledky, odporúčame, aby škola a najmä rodičia v nej nepodľahli „nápadom“ samozvaného OZ, čo má v podstate druhotný, ale vysoko subjektívny zámer a manipulatívny charakter.

My v OZ AVOS budeme tu, a naďalej budeme – ako tomu bolo aj doteraz – pomáhať a podporovať školu, ktorú my a naše deti, ktoré absolvovali, oceňujeme a s hrdosťou prezentujeme. To ostatné vyjadria časom snáď naše deti a ich úspešné pôsobenie v živote.

Júlia Smoligová, Strieborné jazero 4018, 903 01 Senec